Keď v roku 1978 vkročil ako čerstvý absolvent Lekárskej fakulty v Martine do dolnokubínskej nemocnice, ponuka oddelení nebola pestrá: neurológia, detské, röntgen či patológia. „Do vojny mi bolo jedno, kde budem. Ale na detskom by sa ma s bradou deti báli, tak som zobral patológiu. Na neurológiu zasa nastúpila moja manželka,“ spomína s úsmevom 74-ročný MUDr. Anton Šingliar. Po návrate z povinnej vojenskej služby sa vrátil na rovnaké pracovisko. „A odvtedy som tu, obrazne povedané, skysol na 48 rokov. Postupne som si urobil dve atestácie.“
Za takmer polstoročie videl nemocnicu rásť od základov. Pamätá si časy, keď areál vykurovala kotolňa na mazut, neskôr na plyn, až po dnešnú štiepku. Ako sanitky slúžili legendárne Škody 1203. Z generácie lekárov, ktorí vtedy s ním začínali, zostal v nemocnici už len chirurg Jozef Bajaček – ostatní buď odišli do súkromnej sféry, alebo si užívajú zaslúžený dôchodok.
Od pitevného stola k modernej histológii
Vnímanie patológie verejnosťou bolo kedysi skreslené. „Za komunizmu sem ľudí občas odkladali za trest. Moja mama z toho bola vtedy veľmi nešťastná,“ spomína lekár. Do roku 2003 patrili k jeho hlavnej náplni aj pitvy, ktorých počas svojej kariéry vykonal odhadom 2 500 až 3 000.
„Pitvou som v podstate kontroloval prácu ostatných kolegov – chirurgov, internistov či neurológov. Pritom ma platil ten istý riaditeľ ako ich. Zmenu priniesol až minister Zajac, ktorý chcel pitevnú činnosť oddeliť pod nezávislý dohľad. Pre lekárov to však bola vtedy neoceniteľná škola. Ráno prišiel primár s lekármi, ktorí mali pacienta na starosti, a boli priamo pri pitve. Bola to okamžitá, poučná spätná väzba. Dnes už máme špičkové zobrazovacie metódy a detailnú históriu pacienta, takže potreba pitiev výrazne klesla.“
Paralelne s tým sa MUDr. Šingliar neustále vzdelával v histológii (skúmanie tkanív) a cytológii (skúmanie buniek). Práve to je dnes dominantná a kľúčová činnosť oddelenia. Ako príklad uvádza cytologické vyšetrenie: „Zoberie sa napríklad tekutina z pľúc, zahustí sa v centrifúge, prenesie na sklíčko a pod mikroskopom zisťujeme, či nejde o rakovinu.“
Oravská záhada: Creutzfeldt-Jakobova choroba
Počas svojej praxe sa MUDr. Šingliar stretol aj s medicínskymi unikátmi. Orava je špecifická neobvykle vysokým výskytom vzácnej a smrteľnej Creutzfeldt-Jakobovej choroby (CJCH). Kým vo svete je výskyt jeden prípad na milión obyvateľov, na Orave to bolo omnoho viac. Doktor Šingliar diagnostikoval približne 25 takýchto pacientov.
„Spôsobuje ju prión. Je to záhada, akoby mimozemský tvor – kým vírusy či mikróby majú vlastnú nukleovú kyselinu (RNA/DNA), prión nemá nič, je to len bielkovina. Usádza sa v mozgu a choroba má inkubačnú dobu aj 30 rokov. Kedysi sme museli dodržiavať extrémne prísne opatrenia, všetko použité náradie a materiál sa museli páliť. Presný dôvod, prečo práve na Orave je týchto prípadov toľko, nepoznáme, no zrejme v tom zohrala úlohu aj genetika,“ vysvetľuje.
Medicína, kde musíte vedieť všetko
Dolnokubínska nemocnica mala podľa neho už v minulosti obrovské šťastie na kapacity – či už išlo o chirurgov ako primár Miroslav Váňa alebo Ján Mičík, alebo vyhláseného ortopéda Ivana Kordu. Nemocnica sa neustále rozvíjala, pribudla poliklinika, detský pavilón či nové operačné sály.
Dnes patologické oddelenie tvorí tím dvoch lekárov, štyroch laborantiek a jednej sanitárky. Práca na regionálnej patológii má však svoje špecifiká. „Vo veľkých nemocniciach sa lekári špecializujú – jeden robí len žalúdky, iný črevá, ďalší čistú onkogynekológiu. U nás musíte vedieť absolútne všetko. Je to nesmierne náročná a zodpovedná práca. Podpisujem sa pod závažné rozhodnutia – pod to, či niekomu lekári amputujú nohu, zoberú prsník alebo vyoperujú maternicu. Naše slovo platí aj priamo počas operácií pri takzvaných peroperačných biopsiách. Chirurg nám pošle vzorku a kým pacient spí na stole, my musíme rýchlo určiť nález, podľa ktorého operácia pokračuje.“
Mýtus o tom, že na patológii sa už nedá nič pokaziť, je podľa neho dávno prekonaný. Onkológia by bez patológov nemohla existovať. „Presne definujeme, o aký typ nádoru ide a aké konkrétne cytostatikum bude bunka prijímať. Archív vzoriek navyše uchovávame aj desiatky rokov, takže ktokoľvek môže našu prácu spätne skontrolovať.“
Budúcnosť patrí digitalizácii a umelej inteligencii
Oddelenie momentálne prešlo kompletnou prestavbou a pripravuje sa na moderný systém. Dlhoročný pohľad do optického mikroskopu čoskoro nahradia obrazovky a skenovanie vzoriek, ktoré sa rieši centrálne pre celé Slovensko.
„Pokrok nezastavíte a ja sa mu vôbec nebránim. Som presvedčený, že digitalizácia a umelá inteligencia v patológii nám výrazne pomôžu. Je to v prospech lekára, no v prvom rade v prospech pacienta. Pokrok je úžasný a možnosti sú dnes neobmedzené,“ konštatuje MUDr. Šingliar. Zároveň však s pragmatizmom sebe vlastným dodáva: „Vývoj nám pomáha, ale nakoniec aj tak všetci zomrieme. Ide však o to, ako. Som zástancom dôstojného umierania a podporujem legislatívne ošetrenú eutanáziu. Ak vieme zmierniť utrpenie psovi alebo mačke, mali by sme mať možnosť dôstojne pomôcť aj človeku.“
Muzikant, šachista a motorkár
Hoci sa medicína za tie roky skomercializovala a vytratil sa niekdajší komunitný duch, keď lekári spoločne varili guláš či chodili brigádovať na zemiaky a seno, MUDr. Šingliar si stále udržiava iskru a radosť zo života. V nemocnici je známy ako veľký vtipkár a človek s pestrými záľubami.
Vo voľnom čase rád hrá na gitare a najnovšie aj na mandolíne. Je vášnivým šachistom s ELO ratingom, ktorý kedysi presahoval hodnotu 2 000 (hoci s úsmevom hovorí, že už „upadá“). Miluje divokú vodu, ktorú krotil v kanoe, a jeho najväčšou vášňou sú motorky. Na dvoch kolesách prejazdil takmer celú Európu s výnimkou Škandinávie.
Dnes odovzdáva svoje bohaté vedomosti mladšej lekárskej kolegyni. „Je veľmi šikovná a snaživá. Som úprimne rád, že bude mať kto po mne pokračovať,“ uzatvára lekár, pre ktorého bolo celoživotným krédom jedno základné pravidlo: „K pacientom sa treba za každých okolností správať s maximálnou úctou a dôstojnosťou.“
