Zo srdca ďakujeme za Vaše nádherné, silné a veľmi osobné slová. Dotkli sa nás a pripomenuli nám, prečo má naša práca zmysel. Ďakujeme za dôveru, ktorú ste vložili do rúk nášho tímu a za to, že ste sa podelili o svoj príbeh plný nádeje a lásky.
Prajeme Vám a Vašej rodine veľa zdravia, pokoja a krásnych spoločných chvíľ doma Tešíme sa, že ste od nás odišli s plným náručím a spokojní. Ďakujeme, že ste nám dovolili byť súčasťou Vašej cesty.
Dolnooravská nemocnica s poliklinikou
S hlbokou vďakou v srdci
Dnes píšem tieto riadky s dcérkou Tejkou v náručí, no cesta k nej nebola jednoduchá. Píšem ich ako mama dvoch detí, ktoré prišli na svet v nemocnici v Dolnom Kubíne. Hoci mal každý z týchto príbehov iný koniec, v oboch prípadoch som našla niečo, čo nie je samozrejmosťou – hlbokú ľudskosť a špičkovú odbornosť.
Prvá cesta, ktorá bolela
Môj prvý synček Duško sa narodil 26. 1. 2024 v 33. týždni tehotenstva. Narodil sa však do ticha. V tej najťažšej chvíli, akú môže matka zažiť, sa personál nemocnice zachoval nielen profesionálne, ale predovšetkým empaticky. Boli nám obrovskou oporou a celú situáciu mali pod kontrolou na vysokej úrovni. Ak by vtedy neboli takí, akí boli, neviem, ako by sme tú bolesť zvládli.
Nový začiatok a správne rozhodnutia
Keď som otehotnela druhýkrát, strach bol prirodzený. Prvým kľúčovým krokom bola zmena lekárky. Našla som pani doktorku Petru Turňovú – skutočnú odborníčku s veľkým srdcom. Jej individuálny prístup a fakt, že to celé prežívala s nami (hoci pri prvom tehotenstve nebola), bol pre mňa kľúčový. Do jej ambulancie by som dochádzala aj stovky kilometrov, nielen z Vasiľova. Celé okolie má šťastie, že má takého odborníka tak blízko.
Druhým správnym krokom bola opäť voľba Dolnokubínskej nemocnice. Počas hospitalizácií pred druhým pôrodom som sa tam cítila ako na súkromnej klinike kdesi vo svete. Od upratovačiek až po pána primára – všetci vytvorili prostredie, kde som nebola len „pacientka s číslom“, ale človek. Moja hlava musela spracovať neskutočný nápor pochybností, ale oni vždy vedeli situáciu uchopiť správne. Boli pripravení nielen na plán B, ale verím, že mali v zálohe aj plány C a D. V dnešnej dobe je profesionalita dôležitá, ale takáto hlboká ľudskosť je niečo, čo sa nedá kúpiť – v Dolnom Kubíne ju majú v DNA.
Deň D a nekonečné ďakujem
Keď prišiel nečakaný predčasný pôrod Tejky, opäť zažiarila profesionalita. Pani doktorka Turňová ma okamžite z vyšetrenia odoslala do nemocnice, kde ma prijala pani doktorka Katka Krašničanová. Práve ona bola pri mne pri oboch mojich pôrodoch. Po skúsenosti s Duškom som vedela, že ak mi bude dopriate rodiť znova, chcem byť práve v jej rukách. Jej odborné vedenie, pokoj a presné pokyny spôsobili, že pôrod prebehol veľmi rýchlo a pre moje telo s oveľa menšou bolesťou. ĎAKUJEME KATKA.
Moje úprimné poďakovanie patrí všetkým, s ktorými som prišla do kontaktu. Žiaľ, nepoznám meno každého jedného z vás, no v mojom srdci ostáva stopa po každom jednom človeku. Menovite by som chcela poďakovať aspoň tým, ktorých mená viem:
* Primárovi Fiolkovi za vedenie celého oddelenia.
* Doktorom manželom Rak, pánovi doktorovi Ostrihoňovi, pani doktorkám Bartkovjakovej, Kruželovej, Drozdovej, Kosmeľovej, Mäsiarovej, Zjavkovej a všetkým ostatným, ktorých mená síce neviem, ale na ich prístup a tváre nikdy nezabudnem.
* Všetkým sestričkám: sestričke z Jasenice, Hanke z Vavrečky, veľmi milej mladej Češke, sestričke Darinke a dievčatám z 2., 3. a 4. poschodia. Ďakujem za podporu aj pani sestričke, ktorá tiež zažila stratu a presne vedela, čo prežívam.
* Pani primárke Laštíkovej a celému tímu z novorodeneckého oddelenia za láskavú starostlivosť o moju dcérku.
Píšem to aj preto, lebo viem, že nie som jediná mama, ktorej cesta do pôrodnice bola sprevádzaná strachom. Chcem vám všetkým povedať, že v tejto nemocnici nie ste na svoj strach samé. Ste v rukách ľudí, ktorí za vás bojujú, aj keď vy už nevládzete.
Vážená ambulancia pani doktorky Turňovej, milá nemocnica Dolný Kubín – spomíname na vás s láskou. To, čo robíte, nie je len práca. Robíte to srdcom a my vám budeme navždy vďační.
Dlho som premýšľala, akú fotografiu pridať. Nakoniec som vybrala túto – ako odchádzame s Tejkou vo vajíčku konečne domov. Možno sa to zdá ako obyčajný záber, ale pre mňa znamená „najviac“. Keď som totiž z tejto nemocnice odchádzala prvýkrát, moje ruky ostali prázdne a srdce zlomené. Dnes sú moje ruky plné.
Táto fotka nie je len o odchode domov. Je to symbol nádeje, že po každej búrke nakoniec vyjde slnko. Ďakujem vám, že ste mi to moje slnko pomohli udržať v náručí.
Ešte raz – jedno veľké ĎAKUJEM vám všetkým.
Natália Kuchtová
