NAŠI ĽUDIA, ICH PRÍBEHY
Lekári, sestry, ošetrovatelia, asistentky, sanitárky, zdravotníci.
Ich práca sa nedá merať len hodinami strávenými v nemocnici, pretože sú to predovšetkým ľudia s príbehmi, snami a výzvami. Biely plášť skrýva emócie, výzvy a odhodlanie robiť svet lepším miestom. Majú náročnú prácu, ale také sú aj ich životy mimo nemocničných múrov.
Aj keď sú v nemocnici oblečení rovnako a vyzerajú podobne, každý z nich má svoj vlastný príbeh. Toto je jeden z nich
Renáta Brodňanská, vedúca fyzioterapeutka v našej nemocnici, kde pôsobí už viac ako 30 rokov, nie je len odborníčkou vo svojej profesii. Je aj súčasťou slovenskej reprezentácie v parahokeji ako fyzioterapeutka. Tento rok sa stala dôležitým členom tímu na majstrovstvách sveta v A kategórii v tomto športe, ktoré sa konali v americkom Buffale.
„Začiatkom roka ma oslovil manažér Miroslav Dráb. Hľadali fyzioterapeutku na svetový šampionát. Zaujalo ma to, ale keďže je to dobrovoľnícka činnosť a pracujem v nemocnici, požiadala som vedenie, či by ma na dva týždne uvoľnili. Vyšli mi v ústrety a ja som mohla odísť, za čo im veľmi pekne ďakujem,“ hovorí Renáta.
Finančná odmena ju nezaujímala. „Zárobok som neriešila. Odmenou bol pre mňa dobrý pocit, že môžem pomáhať, že som súčasťou niečoho výnimočného. Okrem toho som získala nové priateľstvá, skúsenosti a spoznala svet.“
Tím, ktorý bojuje nielen na ľade
Slovenská reprezentácia sa na týchto majstrovstvách sveta len tesne nekvalifikovala na zimnú paralympiádu – skončila šiesta, pričom postupovalo prvých päť tímov. „Predtým som s nimi bola aj na priateľskom zápase v Osle. Je to obrovský rozdiel, keď vidíte športovcov, ktorí si našli zmysel života aj napriek hendikepu. Každý má za sebou silný príbeh.“
Naši reprezentanti sú amatéri – pracujú, majú rodiny a berú si dovolenky, aby mohli reprezentovať krajinu. „Sú fyzicky zdatní, disciplinovaní, vzormi pre všetkých. Ukazujú, že keď človek chce, zvládne aj nemožné.“
Úžasné je, že sú neprofesionáli, majú zamestnanie a dostali sa medzi profesionálov. Napríklad Američania majú všetci do 30 rokov, sú to vojnoví veteráni. Náš najmladší hráč mal 27, najstarší 55 rokov.
Na majstrovstvách – fyzioterapeutka, zdravotná sestra aj lekár
Zatiaľ čo iné tímy mali štyroch zdravotníkov, slovenský výber sa spoliehal len na Renátu a maséra. „Bola som pri nich stále, moju opateru potrebovali najmä večer po zápasoch. Cvičenia, strečing, ošetrenia rán, po súbojoch na ľade mali na tele modriny a škrabance ako od leva. Tejpovanie, bankovanie, rehabilitácia. Na regenerácii veľmi záleží, bez nej by to nezvládli.“
Renáta zasahovala aj priamo na ľade. „V prvom zápase proti Čechom som ošetrovala amerického rozhodcu, ktorý si rozrezal prst. Potom prišiel úraz nášho Sláva Ferjančíka, zrazil sa hlavou s protihráčom. A znova ten istý hráč, keď sme hrali s Kórejčanmi, potreboval pomoc.“
Slováci si po dvoch výhrach a troch prehrách nakoniec udržali miesto v A skupine. Majú vynikajúceho trénera Ivana Hricka, ktorý má veľký podiel na úspechu. Rozhodujúci zápas proti Južnej Kórei vyhrali v predĺžení 1:0.
„Po prehre s Čechmi som im povedala: Chlapci, chcem počuť slovenskú hymnu. A potom, keď sme ju spievali po výhre – všetci sme plakali. Aj chlapi. To bol môj najsilnejší zážitok z majstrovstiev.“
Sila ducha a tela
Voľného času nebolo veľa, no podarilo sa im navštíviť Niagarské vodopády aj štadión NHL tímu Buffalo Sabres. „Pre našich to bol zážitok, vidieť, kde hrával Miroslav Šatan či Dominik Hašek.“
Zároveň ocenila bezbariérovosť v USA. „Vozíčkári sa tam pohybovali bez problémov. Električky, prístupnosť, všetko výborne riešené. To sa nedá so Slovenskom porovnať.“
Strava však príliš neoslnila. „Bývali sme v luxusnom hoteli v centre mesta, ale na raňajky praženica z prášku, klobásky, toast, jogurt, ovocie, dookola to isté. Naši chlapi sa za dva týždne poriadne nenajedli.“
Tešili sa na poriadnu slovenskú stravu. Domov im pripomínali goralské klobúky, ktoré nosili, piati reprezentanti sú totiž Oravci.
Parahokej je fyzicky náročný šport. Hráči sa pohybujú na špeciálnych saniach a odrážajú sa krátkymi hokejkami s hrotmi. „Musíte mať pevné chrbtové a brušné svalstvo. Na to potrebujú špeciálne cvičenia a regeneráciu. Sú to veľkí bojovníci telom aj dušou.“
Renáta Brodňanská svojou prácou dokazuje, že fyzioterapia môže byť aj poslaním. Svojím odhodlaním, ľudskosťou a odborným prístupom prispela k úspechu slovenského para hokeja. „Mám veľmi dobrý pocit, že som im mohla pomôcť. Dôverovali mi. Spoznala som ich príbehy a tie boli mojou najväčšou motiváciou. Keď človek chce, dokáže urobiť úžasné veci.“
